1 2 3 4

2. časť rod Badányi

Hedviga Mária Szirmayová sa narodila ako jediné dieťa OskaraEleonóry rodenej Badányiovej. Na rozdiel od zriedkavého výskytu priezviska Szirmay na Spiši, sa s menom Badányi často stretávame v Kežmarku a jeho okolí.

Korene rodu Badányi siahajú do 16. storočia, kedy sa v súpise šľachty Spišskej stolice spomína Ján Bodony. V nasledujúcich storočiach sa v daňových knihách mesta Kežmarok pravidelne objavujú predkovia Hedvigy. Traduje sa, že rodný dom v ktorom dožila svoj život (dnes známy ako výstavná sieň Barónka v Kežmarku), získala rodina darom od hradného pána Štefana II. Thökölyho už v roku 1669. Badányiovcov môžeme preto právom nazývať starým kežmarským, šľachtickým rodom, ktorý sa v 18. storočí rozvetvil do priľahlých obcí Slovenskej Vsi, Podhorian a Holumnice. O tom svedčí aj ich používaný predikát „Badányi de Maldur et Hollólomnitz" (Badányi z Podhorian a Holumnice).

Významným členom rodiny bol generál, poľný maršál, poručík, barón Juraj von Wieland, strýko prastarej mamy Barbory Badányiovej. Aj Hedviga si pamätá na rozprávanie o tomto slávnom predkovi: „Strýko Juraj, už toho času (1839) na dôchodku, býval v našom dome (pozn. výstavná sieň Barónka v Kežmarku) vo veľkom byte na 1. poschodí. Vo svojej fajčiarskej izbe hrával karty so svojimi priateľmi z vojny. Vždy pri tom spomínali na slávne roky, keď slúžili v kráľovskej armáde. Najmä bitka pri Asperne bola obľúbenou témou. V nej strýko ako nadporučík velil husárskemu pluku a podieľal sa na porážke samotného Napoleona Bonaparte. Na pretras vždy prišla aj slávnostná chvíľa, keď defiloval po boku cára Mikuláša I., ktorý sa v roku 1833 stal čestným majiteľom 9. husárskeho pluku." V tomto pluku slúžili aj Otto a Anton Badányi (bratia Hedviginho starého otca). Barón Wieland bol za svoje verné služby odmenený viacerými vojenskými hodnosťami – Rádom Márie Terézie a ruským Rádom bieleho orla.

Prastarý otec Hedvigy, Jozef Badányi, získal začiatkom 19. storočia majetky v Slovenskej Vsi. V priebehu niekoľkých rokov sa stal najbohatším statkárom v obci. Jeho rodina vlastnila 4 usadlosti a košiare na ktorých chovali okolo 200 oviec. V stopách Jozefa Badányiho, ako šikovného veľkostatkára, úspešne pokračoval jeho syn Matej Badányi – starý otec Hedvigy. Štúdium práva v mladosti mu poskytlo dostatok vedomosti a zručnosti, vďaka ktorým zveľaďoval bohatstvo a kredit rodiny. V roku 1858 zastával funkciu riaditeľa komposesorátu (spoločenstvo pre spravovanie lesov). O niekoľko rokov neskôr sa obrátil na Ministerstvo vnútra so žiadosťou o povolenie predávať minerálnu vodu z prameňa vyvierajúceho na jeho pozemku. Názov prameňa a minerálky bol Szepestótfalvi Badányi forrás (Slovenskoveský Badányiho prameň). Matej sa angažoval aj na poli vedy. Jeho veľkou vášňou bola archeológia. Spolu so Samuelom Rothom uskutočnil výskum jaskyne Aksamitka pri Haligovciach a jeho uverejnením v časopise Archaeologiai Értesito (1874) sa stal prvým publikovaným jaskynným prieskum na Slovensku.

Matej Badányi - starý otec Hedvigy, veľkostatkár v Slovenskej Vsi. Eleonóra Badányi

Svadobné zvony sa rozozvučali pre Mateja v septembri 1854. Jeho manželka Paulína rod. Mariassyová mu porodila tri deti – dve dievčatá a chlapca. Dospelosti sa nedožil ich jediný syn Jozef. Mladšia Eleonóra (matka Hedvigy Szirmayovej) sa vydávala ako 21-ročná. Jej manželstvo s Oskarom Szirmayom však nebolo najšťastnejšie a skončilo rozvodom. Jediným spojivom bola ich dcéra Hedviga. Eleonóra však na mužov nezanevrela a jej priateľstvo s Júliusom Ludwighom prerástlo do manželstva. Július bol generálnym riaditeľom uhorských štátnych železníc. Ponúkol mladej manželke život na úrovni a po jeho boku navštívila zvučné európske mesta, kúpele aj spoločenské podujatia. Na tieto časy spomína s radosťou aj Hedviga, vo svojom denníku píše: „Bolo to obdobie lesku, márnivosti, tancovačiek ... krásna pochabá mladosť. Bývali sme v Budapešti na najvychýrenejšej Andrassyho ulici. Kuchárka nám každý deň pripravovala špeciality - kaviár, ustrice aj pstruhy."

Po smrti manžela nastali pre obe ženy krušné časy. Dostali sa do finančnej tiesne, ktorá sa po rozpade Rakúsko – Uhorska znásobila aj novo prijatými zákonmi o zrušení šľachtických titulov, výsad a vyvrcholila konfiškáciou majetku na základe pozemkovej reformy začatej v roku 1945. A hoci Eleonóra po smrti rodičov zdedila veľkú časť prosperujúceho majetku, bola nútená ho postupne zálohovať a rozpredávať. Hospodárske budovy na veľkostatku v Slovenskej Vsi dala do prenájmu na prevádzku pálenice, neskôr časť majetku predala bratom Szántóovcom, Pasienkovému spoločenstvu LANDY a po roku 1945 bol zvyšný majetok Badányiovcov skonfiškovaný a rozdelený medzi miestnych roľníkov. Eleonóra po smrti svojho manžela žila striedavo v Budapešti a Kežmarku – tu bývala v rodnom dome so svojou dcérou. Hedviga v denníku popisuje stav Badányiovského kaštieľa v Slovenskej Vsi na konci 2. svetovej vojny: „V dome je lazaret, hrozný stav, kúria stromami zo záhrady, odnášajú a kradnú nábytok. Nedokážem tomu všetkému čeliť."

Na prelome rokov 1944/1945 začala sovietska armáda obliehať Budapešť. V meste prepukol chaos, samotný boj sa dostal do ulíc a bombardovanie bolo na dennom poriadku. Obyvateľstvo, ktoré nestihlo utiecť, trpelo nielen neustálym strachom o holý život, ale aj nedostatkom potravín. Ani Eleonóre Badányiovej, v tom čase už 71 ročnej dáme, sa nepodarilo odísť, zomrela v júni 1945 a je pochovaná v Budapešti vedľa svojho druhého manžela.

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323