1 2 3 4

Imrich Thököly

Imrich ThökölyImrich Thököly (1657 – 1705) sa po úteku z obkľúčeného Oravského hradu utiahol do Sedmohradska – ohniska proticisárskych povstaní. R. 1678 stal  sa aj on veliteľom ďalšieho povstania uhorskej šľachty a so svojimi vojskami vtiahol úspešne do Uhorska.

Celé 17. storočie ako aj začiatok 18. storočia v Uhorsku boli poznačené neustálymi povstaniami uhorskej šľachty. Príčin na vznik povstania bolo niekoľko: nespokojnosť uhorskej šľachty, ktorá sa chcela podieľať na vláde krajiny a kontrolovať panovníka – ten však jej snahy nerešpektoval. Celé spomínané obdobie poznačila protireformácia – vystupovanie Habsburgovcov proti protestantským cirkvám. Keďže väčšina Slovenska bola v tomto období protestantská, ľud sa proti týmto rozhodnutiam búril. Stále viac sa znižovala životná úroveň ľudu – mestá i dediny museli platiť cisárskemu dvoru obrovské dane a vydržiavať cisárske vojská. Na juhu Slovenska stále bašovali Turci a Habsburgovci si s nimi nevedeli dať rady. Postupnými veliteľmi povstaní sa stali poprední sedmohradskí šľachtici Štefan Bocskay, Gabriel Bethlen a Juraj Rákóczi I.

Povstaleckí vojaci sa nazývali kurucmi. Pomenovanie “kuruc” sa vysvetľuje dvojako. Môže to byť skomolenina od latinského slova “crux”  - kríž – predstavuje možno pokračovanie starých žoldnierov – križiakov, druhá možnosť hovorí o výsmešnom skomolenom slove “Kruzitürken” – “kresťanskí” Turci.

Imrichovi Thökölymu sa spočiatku darilo – obsadil celé Slovensko. Po týchto úspechoch povstalcov bol r. 1681 cisár Leopold nútený zvolať do Šopronu krajinský snem, ktorý uzákonil náboženskú slobodu a povolil protestantom za určitých podmienok stavať tzv. artikulárne kostoly i školy (vzťahovalo sa to aj na Kežmarok). Zároveň sa obnovili aj práva uhorskej šľachty a úrad palatína (palatín bol  zástupcom kráľa v Uhorsku, volený uhorským snemom).

Thököly sa ako jeho predchodcovia taktiež spojil s Turkami, ktorí súčasne bojovali proti Habsburgovcom. Turci ho dokonca r. 1682 korunovali za kráľa Horného Uhorska (Slovenska), sultán poslal Imrichovi symboly kráľovskej moci – vazalskú korunu, kráľovský plášť, meč, budzogáň a zástavu – každý symbol mu odovzdal iný turecký paša. Imrich sa však kráľom nikdy netituloval – podpisoval sa “len” ako sedmohradské knieža.

Keď sa kurucké vojská priblížili na Spiš, Kežmarčania boli v rozpakoch. Drvivú väčšinu obyvateľstva tvorili protestanti, nemali v láske rakúskeho cisára, lenže veliteľ povstalcov bol z rodu Thököly, a tých tiež nemali radi...

V auguste 1678 vstúpili kuruci do Kežmarku. Hneď vrátili protestantom odňaté kostoly, fary, školy. No počiatočná radosť mesta rýchlo ustúpila – kuruci práve tak isto plienili a rabovali ako cisárski žoldnieri a vôbec im nezáležalo na tom, že Kežmarok je rodisko ich najvyššieho veliteľa, ba možno mnohí o tom ani nevedeli. Až v roku 1682 dáva Imrich Thököly Kežmarku ochranný list, v ktorom zakazuje všetkým svojim vojakom akokoľvek mesto obťažovať.

Knieža si urobilo z kežmarského hradu prepychové sídlo, hoci sa tam takmer vôbec nezdržiavalo. Do Kežmarku chodilo aj so svojou manželkou Ilonou Zrínyi (bola od Imricha o 14 rokov staršia) a nevlastným synom Františkom Rákóczim II.

Hviezda Thökölyho však tiež nesvietila dlho – definitívne zhasla v bitke pod Viedňou r. 1683, kde cisár s pomocou Poliakov porazil spojené kurucko – turecké vojská. Na Spiš prichádzajú cisárske vojská, vzdáva sa im aj Kežmarok a skladá prísahu vernosti cisárovi. Hoci v marci 1684 Thököly poslednýkrát navštevuje  Kežmarok, v apríli ho definitívne obsadia cisárske vojská. 

Napokon bol Imrich nútený uchýliť sa k svojim bývalým spojencom Turkom. Odišiel s manželkou i najbližšími spolubojovníkmi do Turecka, kde v meste Izmid aj zomrel. Po 201 rokoch boli jeho pozostatky prevezené do Kežmarku.

 

Dňa 13. septembra 2015 si pripomíname 310 rokov od smrti kežmarského rodáka a majiteľa hradu Imricha Thökölyho (†1705).

Portrt Imricha Thokolyho Portrét Imricha Thokolyho


Imrich sa narodil 25. septembra 1657 na Kežmarskom hrade Štefanovi II. Thökölymu a jeho manželke Márii Gyulaffy. Po štúdiách na kolégiu v Prešove sa už v roku 1678 stal veliteľom stavovského povstania v Uhorsku.

Jeho oddiely mali pomenovanie kuruci. Vojensky sa mu darilo, u cisára Leopolda dosiahol zvolanie krajinského snemu v Šoproni (1681). S jeho závermi sa vzbúrenci neuspokojili a za spojenectva s Turkami sa boje obnovili. Sultán ho v roku 1682 korunoval za kráľa Horného Uhorska, no Imrich tento titul nikdy nepoužíval - vystupoval iba ako sedmohradské knieža.

Hoci sa v Kežmarku zdržiaval zriedka, hrad prestaval na prepychové sídlo. Naposledy ho navštívil v marci 1684, pár mesiacov po bitke pri Viedni, ktorá znamenala začiatok konca Osmanskej ríše v oblasti strednej a juhovýchodnej Európy. Po porážke Turkov i povstania sa Imrich spoločne s manželkou Ilonou Zrínyi uchýlil do vyhnanstva k svojim spojencom.

Zomrel v meste Izmid. Jeho pozostatky, slávnostne prevezené do Kežmarku 30. októbra 1906, sú umiestnené v mauzóleu Červeného evanjelického kostola.

Mauzóleum v Evanjelickom kostole v Kežmarku Rakva v Evanjelickom kostole v Kežmarku

Fotografia z roku 1906 zo slávnostného prevozu pozostatkov Imricha Thokolyho

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323