1 2 3 4

Rodina Lasky

Keďže medzitým Kežmarok obsadili Ferdinandove vojská pod vedením najvyššieho veliteľa Jána Katzianera, Lasky sa do hradu nedostal. R. 1530 vyhnali cisárske vojská z Kežmarku bratia Mikuláš a Peter Kostka, prívrženci Zápoľského. Zdržali sa v meste až do začiatku roku 1531 a vtedy hrad odovzdali Laskemu.

Hieronym Lasky (1496 – 1541) pochádzal zo šľachtickej rodiny – už jeho otec bol sieradským vojvodcom. Svoje meno si odvodzoval od dedičného rodinného majetku Lask v oblasti Lodže. Hieronym študoval v Taliansku, potom pôsobil v diplomatických službách u nemeckých kniežat, v Benátkach, vo Francúzsku, v tureckom Carihrade atď.

Lasky bol však známy aj tým, že nikdy nemal peniaze. To sa ukázalo aj v Kežmarku. Ešte r. 1531 zálohoval kežmarský hrad Mikulášovi Minkovičovi, miestodržiteľovi Dolnej Lužice. Ten medzitým obsadil aj ďalšie Laskeho majetky. Obaja poľskí šľachtici sa dostali do konfliktu, na čo zasiahol poľský panovník Žigmund I. a kežmarský hrad obsadil pre seba.

Záujem poľského panovníka o Kežmarok si možno vysvetliť iba snahou rozšíriť ukoristené spišské územia, a nie ospravedlnením, že sa snažil urobiť poriadok s oboma pánmi.

Celú záležitosť nakoniec vyriešil Hieronym Lasky: vyplatil Minkoviča a od leta 1532 sa natrvalo usadil v Kežmarku. Hieronym Lasky sa stal neskôr sedmohradským vojvodcom, spišským županom, chorvátskym bánom. Lasky sa voči Kežmarku správal taktiež priateľsky.

Na druhej strane – keďže táto rodina trpela večnou finančnou tiesňou – pokračoval v zálohovaní mestských majetkov, požičiaval si peniaze a cennosti od mesta i od cirkvi. Kežmarčania však nereptali: hlavné bolo to, že im ich pán pomáha v bojoch proti slobodnému kráľovskému mestu Levoči.

O čo šlo?

Levoča a Podolinec ako jediné mestá na Spiši vlastnili právo skladu, podľa ktorého mohli zastavovať okoloidúcich cudzích obchodníkov a donútiť ich v meste predávať istý čas svoj tovar. Kežmarok toto právo nemal, hoci po ňom túžil. Napokon ho získal podvodom. Keď r. 1433 napadli mesto husiti, zástupcovia mesta napísali cisárovi Žigmundovi, že im zhoreli všetky mestské práva. Cisár si vyžiadal zoznam práv na ich opätovné potvrdenie. Do zoznamu Kežmarčania vpašovali aj právo skladu. Nič netušiaci panovník potvrdil v r. 1435 Kežmarku zoznam všetkých predložených práv, teda aj právo skladu. Netušil ani to, že medzi oboma poprednými spišskými mestami nastane vyše storočná vojna.

Boje sa vyostrili práve počas zemepanstva Hieronyma Laskeho. Bezprostredným podnetom bol odkaz z Levoče: vraj z Kežmarku raz budú dobré kapustniská pre Levočanov... 

Čo sa dialo potom, zachytáva Levočská kronika:


Od 1. mája 1532 do januára 1533 zaútočili Kežmarčania 38-krát na Levoču. Niediv, že dobový levočský kronikár Spervogel nazýva Kežmarčanov ”latrones de Kesmark” – zbojníkmi z Kežmarku a ľud na Spiši sa modlí takúto modlitbu: ”Pane Ježišu Kriste, ochraňuj nás pred príchodom Jána Zápoľského, Petra Perényiho (Zápoľského služobník), Hieronyma Laskeho, Petra Kostku a iných nepriateľov našej zeme.”

Lasky využíval svoje výpady aj na politické ciele – dobyté mestá a obce nútil prejsť na stranu Zápoľského. Pri svojich výpadoch na Spiš a Šariš ukoristil Lasky viac ako 160 kostolných zvonov a dal z nich liať delá. Kežmarku však Lasky nepomáhal zadarmo – za odmenu dostal mnohé majetky mesta – dediny, pozemky, lesy, ba i peniaze.

No odrazu sa všetko zmenilo. Dňa 29. januára 1534 prišiel do Levoče s kozákmi Laskeho kapitán a uzavrel s mestom  mier. Ba 31. januára 1534 uzavrel mier aj sám Katzianer. To všetko niečo signalizovalo.

Zápoľského hviezda začínala totiž pomaly, ale isto zapadať. Turecký sultán obsadil takmer polovicu Horného Uhorska, bol spokojný s tým, čo dosiahol a nemal viac chuť Zápoľského snahy podporovať. To všetko videl aj Hieronym Lasky. Začal uvažovať, čo ďalej. Vydržať so Zápoľským do konca, vrátiť sa po jeho porážke do Poľska a zanechať v Uhorsku pekné majetky? Alebo sa pokúsiť o zmier s Ferdinandom?

Kocky boli hodené. Keď sa v marci 1534 opäť vrátil na Spiš veliteľ Katzianer, Lasky ho vyhľadal a pekne sa pozhovárali. O stretnutí sa dozvedel aj Zápoľský a Laskeho ako zradcu dal do väzenia, odkiaľ bol prepustený až r. 1535 na príhovor poľských pánov. Lasky hneď po prepustení odcestoval do Viedne k Ferdinandovi. Ten ho vzal na milosť, ponechal mu všetky majetky, ba dokonca ho prijal do svojich diplomatických služieb a poslal ho za tureckým sultánom v snahe uzavrieť mier. Sultán však Laskeho onedlho uvrhol do väzenia, pretože Ferdinand nebol ochotný pristúpiť na jeho podmienky. 

V r. 1540 Ján Zápoľský umiera a Ferdinand už nemá žiadneho súpera. O rok umiera aj Hieronym Lasky. V dobe pomerného kľudu sa obnovil proces Kežmarku s Levočou o právo skladu. Kežmarok ho definitívne prehral. R. 1544 sa mu nariadilo večné mlčanie, r. 1558 sa Kežmarku právo skladu úplne odobralo a prisúdilo jedine Levoči, čo potvrdil panovník Ferdinand ešte aj r. 1561. (Čo sa týka v r. 1433 oplakávaných mestských privilégií – žiadne nezhoreli – dodnes sa zachovali v archíve mesta Kežmarku...) 

Albert LaskyHieronymov syn Albert (1536 – 1605) zdedil po otcovi nielen majetky, ale aj finančné problémy: veľa cestoval, prijímal hostí, najímal si žoldnierov. Albert si dokonca zavolal z pražského kráľovského dvora dvoch anglických alchymistov Johna Dee-ho a Eduarda Kelley-ho, aby mu vyrobili zlato a striebro a kameň múdrosti. Pravda, výsledok nebol žiadny. Lasky mestu šesťnásobne zvýšil dane (ročne sa platilo už 600 zlatých, pričom cena meštianskeho domu sa v tom čase pohybovala od 26 do 55 zlatých), požičiaval si od mešťanov ďalšie peniaze a ďalej zálohoval mestské majetky.

Albert veno po nebohej prvej žene rozmrhal a napokon sa rozhodol oženiť s bohatou poľskou vdovou Beatou Ostrogskou – Koscieleskou, hoci bol od nej o takmer 20 rokov mladší. Snaha privlastniť si jej majetok a zbaviť sa starnúcej ženy bola rýchlo vyplnená. V prvom roku manželstva roku 1565 sa Beata vybrala do Tatier k Zelenému plesu – údajne tam šla bez manžela. Jej výlet bol prvým známym výletom v histórii Vysokých Tatier. Hneď po návrate domov ju manžel vyhlásil za nemravnicu a uväznil v jednej zo svojich hradných veží, kde ostala asi šesť rokov. To mu nebránilo v tom, aby sa oženil aj po tretíkrát. Beatu našiel až nový majiteľ hradu Ján Rueber, avšak nešťastnica onedlho zomrela.

V súčasnosti hlavne poľskí historici tvrdia, že na výlet do Tatier šli obaja manželia spolu. Dnes sa už nedozvieme, aká bola skutočná pravda, ale faktom je, že Beata Laska bola väznená prakticky až do svojej smrti. Skutočnú pravdu sa už zrejme nikdy nedozvieme.
Pritom istú dobu za života Alberta Laskeho bol práve kežmarský hrad strediskom umenia na území Spiša – žil tu krátky čas napr. aj sliezsky básnik Adam Schröter a v jednej svojej básni z r. 1564 spomína aj Tatry ako Karpaty:

" Zmieniajac miejsce, ide gdzie los wzywa,
tam, kedy Karpat chochól pruje chmury,
i staje w dworze Laskiego... "

Vo voľnom preklade to znamená:

Meniac miesto, idem, kde ma osud volá,
tam, kde vrchol Karpát pára mraky
i stojím na dvorci Laskeho... "

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323