1 2 3 4

Rodina Thököly

Thökölyovci boli najznámejším a najdlhšie pôsobiacim hradným panstvom –  štyri generácie rodiny  Šebastián, Štefan I., Štefan II. a Imrich žili na kežmarskom hrade v rokoch 1579 – 1684. Práve za ich panstva sa vzťah medzi hradom a mestom tak vyostril, že takmer na dennom poriadku boli pouličné zrážky, únosy, prepady i zákerné vraždy.

Kým za predošlých zemepánov malo mesto “dvojtvárny” charakter – aj sa považovalo za slobodné kráľovské mesto a súčasne malo aj svojho zemepána, od čias Thökölyovcov sa naň začalo vo všeobecnosti pozerať ako na mesto poddanské, uvaľovali sa naň dane, aké sa predtým nikdy neplatili a kežmarskí obchodníci museli pri svojich cestách Uhorskom i Poľskom platiť tridsiatky a iné clá, ktoré predtým tiež nemuseli platiť.

Pre mesto nastalo obdobie veľkého politického a hospodárskeho úpadku. Obyvateľstvo, ktoré muselo platiť dane zemepánovi, ale aj panovníkovi, pre veľkú chudobu muselo zálohovať z kostola sv. Kríža organ a klenoty z radnice. V meste sa zvýšila domová daň, ba zaviedla sa aj nová daň za používanie zvona. Začali upadať aj cechy, remeselníci museli zadarmo pracovať na hrade a zadarmo naň dovážať svoj tovar, bez vedomia zemepána nemohli prísť do kežmarskej školy žiadni učitelia, ba bez jeho vedomia nebolo možné voliť vlastného richtára a pod.

Kto boli vlastne Thökölyovci?

Ich dávna minulosť je zahalená tajomstvom. Pochádzali údajne z povodia Dunaja. Najstarším známym príslušníkom tohoto rodu bol Ján (+ 1446), vlajkonosič kráľa Mateja Korvína. Šebastián (okolo 1540? – 1607) mal byť jeho pravnuk – pochádzal údajne z Temešváru, no usadil sa v Trnave, kde obchodoval s vínom a koňmi a nahonobil si veľký majetok. R. 1572 získal zemiansky erb. Výhodnou ženbou sa dostal medzi šľachtické rody Dóczy, Nyáry, Forgách a Nádasdy. Keďže istý čas bojoval aj proti Turkom, získal r. 1598 titul baróna.

Hrad paradoxne bol v tomto období opäť centrom kultúrneho života spišskej inteligencie a šľachty: tu sa v r. 1595 – 96 konali známe teologické a filozofické dišputy (Šebastián bol ako protestant veľkým podporovateľom náboženskej slobody), tu prekvitalo maliarstvo a hudba.

Šebastián bol dvakrát ženatý, mal 14 detí, no prežili ho len štyri. Bol pochovaný do rodinnej hrobky v blízkosti hlavného oltára kostola sv. Kríža, ktorý v tom čase patril protestantom.

Po smrti Šebastiána prevzal jeho majetky prvorodený syn Štefan I. (1581 – 1651), ktorý bol už v tom čase prísediacim kráľovskej hornouhorskej tabule. Za mládenectva precestoval celú Európu. Ale ani za jeho čias sa vzťahy s mestom nezlepšili. Ba okrem toho, že mu Kežmarčania financovali všetky cesty, donútil ich kupovať svoje víno, hoci mesto malo svoje vlastné vinice v oblasti Tokaja.

Počínanie Štefana I. voči Kežmarku dokumentuje aj jeden z mnohých prípadov: istý kežmarský občan u seba ubytoval bez vedomia hradného pána dvoch cudzincov. Preto ho hradní vojaci zavliekli do hradu, zbili, uväznili a slobodu si napokon musel vykúpiť peniazmi.

Spory vyvrcholili v r. 1646 – 1651. R. 1646 mal zemský snem riešiť postavenie mesta voči hradu – aspoň toto dosiahli stále neutíchajúce protesty mešťanov. Hoci kežmarských vyslancov pozvali na snem, čím sa fakticky uznalo ich postavenie ako občanov slobodného kráľovského mesta, z ťaženia vyšiel víťazne Thököly. Jeho vyslanci tvrdili, že Kežmarok nikdy nebol slobodným kráľovským mestom, ba nikdy nemal žiadne privilégiá. Zástupcovia mesta nemohli vyvrátiť nepravdivosť týchto tvrdení, lebo listiny o privilégiách nedoručili včas na snem – niekto ich úmyselne zadržal na ceste. Žiaľ, i vo vedení mesta boli jednotlivci, naklonení hradnému pánovi.

Kežmarok odpovedal takto: r. 1647 si mešťania vytvorili zvláštny občiansky spolok, ktorý si dal za úlohu oslobodiť mesto od zemepanskej nadvlády. Bez vedomia zemepána si zvolili vlastného richtára Žigmunda Moesa, mešťania odmietli kupovať zemepánovo víno a pracovať zadarmo v hrade, v ktorom sa stále niečo prestavovalo. Keďže Thökölyovci v tom čase nemali v hrade žiadnu vojenskú posádku, obmedzili sa len na písomný protest, zaslaný spišskému županovi. Spišská župa sa postavila na stranu Thökölyho a citovala predstavenstvo mesta na župný súd. Lenže Kežmarčania sa ho nezúčastnili – ako obyvatelia slobodného kráľovského mesta nemali na župnom súde čo hľadať – patrili predsa priamo pod panovníka.

Po tejto druhej známke zjavného odporu povolal Štefan I. v marci 1647 žoldnierov z Oravského hradu (mal manželku z rodiny Thurzo, ktorá vlastnila tento hrad) a pustil vojakov rabovať do mesta, kde spôsobili škodu za 20000 zlatých; zhodil nového richtára, vymenoval svojho vlastného, ba dosadil aj svojich senátorov. Tí na čele s richtárom museli prijať potupnú dohodu a uznať Thökölyovcov za svojich zemepánov. Hoci dohodu podpísali, mešťania sa postavili proti dohode. Dokonca aj panovník vystavil Kežmarku ochranný list, čím dal najavo, že ho stále pokladá za svoje mesto.

List však nemal dlhé trvanie. Rokovanie snemu pokračovalo ďalej a šľachta sa postavila na stranu Thökölyho, hoci ho ešte stále považovala za “homo novus” – teda za nedávno prijatého šľachtica. Snem vyhlásil ochranný list za neplatný a priznal Thökölymu právo na Kežmarok.

Proti tomu sa odvolalo nielen mesto, ale aj uhorská komora – najvyšší úrad, poverený správou kráľovských majetkov v Uhorsku. Panovník ustanovil vyšetrovaciu komisiu (koľkú už v poradí?), ktorá vo februári 1648 zaznačila tieto výpovede nestranných svedkov:

“Thököly mnohokrát násilne domy, polia, lúky, záhrady kežmarských mešťanov obsadil a tak krik a plač sirôt nie je v meste neobvyklým javom... Thökölyho služobníci poškodzovali úrodu na poliach a obyvateľov na ulici verejne napádali a týrali... Jedného služobníka, ktorý svojvoľne zapálil v meste dom, Thököly nasilu zo žalára vytiahol a vyslobodil...”

Zvlášť závažná bola odpoveď istého levočského mešťana, ktorého odvliekli žoldnieri do hradu, vyzliekli donaha, bili, máčali v ľadovej vode a žiadali, aby prezradil tých, ktorí Thökölyovcov osočujú, inak ho vraj dvadsať oravských žoldnierov roztrhá na kusy. Potom ho na sedem dní a nocí zavreli do klady.

Keď sa mala zísť ďalšia vyšetrujúca cisárska komisia, Thököly zase zavolal žoldnierov z Oravy a namieril hlavne kanónov z hradu smerom na mesto. Na uliciach vyrástli hlinené barikády. Kežmarčanom sa podarilo získať na svoju stranu právneho korunného zástupcu Alvinczyho a len jeho zásluhou bol zemský snem v r. 1648 a 1649 znova ochotný rokovať o spore mesto Kežmarok - hrad. Thökölymu sa však podarilo získať na svoju stranu vplyvnejšieho človeka – palatína Pálffyho. Pravdepodobne na jeho radu požiadal hradný pán panovníka, aby mu predal za 25000 zlatých svoje korunné právo na Kežmarok – mesto by sa definitívne stalo majetkom hradného pána a navždy by bolo po všetkých sporoch.

Medzitým však uhorská komora odporúčala niečo podobné kežmarským vyslancom: aby sa pokúsili o zakúpenie stratených práv slobodného kráľovského mesta, hoci v skutočnosti ich nikdy nestratili. Vyslanci poslúchli, najprv ponúkli panovníkovi 40 000 a potom ešte 160 000 zlatých za opätovné udelenie privilégia slobodného kráľovského mesta. (Je tu predsa jedna otázka: odkedy sa Kežmarok považoval za slobodné kráľovské mesto? Od udelenia mestských práv r. 1269? Lebo rok 1380, ktorý uvádza literatúra, nie je písomne doložený a tieto výsady sa dávali len od začiatku 15. storočia! Ale v mestských listinách sa všade písalo o slobodnom kráľovskom meste Kežmarku!)

Ponúkaná suma 25000 od Thökölyho a 200000 od mesta Kežmarku bol predsa len rozdiel, a tak sa panovník v júli 1649 definitívne priklonil na stranu Kežmarku. Celú záležitosť mal dať do poriadku palatín Pálffy. Tým dal panovník najavo, že nebude poškodený ani Thököly, ktorý ešte stále štedro požičiaval cisárskemu dvoru.

Definitívna zmluva medzi mestom a hradom sa podpísala vo Viedni 22.apríla 1651 a nazvala sa Viedenskou zmluvou. Na základe zmluvy zaplatilo mesto výkupné nielen panovníkovi, ale aj Thökölymu – tomu 50000 zlatých s podmienkou, že ak túto sumu nezloží do roka, dostane sa mesto do večného poddanstva. Súdobá kronika uvádza, že mešťania donášali svoje cennosti – peniaze, šperky, strieborné príbory – z roztaveného zlata a striebra si dali s povolením panovníka raziť peniaze, len aby sa mohli vykúpiť spod hradného panstva.

Nemožné sa napokon stalo po stáročiach skutočnosťou. V r. 1655 bolo mesto opäť vyhlásené za slobodné a kráľovské a výkupné v prospech koruny sa znížilo “len” na 70000 zlatých.

Podľa zmluvy sa medzi mesto a hrad rozdelilo používanie lesov, riek a mlynov, ktoré dovtedy patrili len mestu. Hradný pán si privlastnil 24 domov, dokonca jeden parádny v blízkosti radnice (dnes reduta), ktorý sa po stáročia volal “Herrenhaus” – panský dom. Hoci Kežmarok bol okýptený vo všetkých svojich majetkoch, obyvatelia získali plné uznanie svojich ľudských a meštianskych práv.

Lenže napriek všetkému pokoj nenastal. Thökölyovci i naďalej ostali bývať v hrade a robili mestu prieky. Po smrti Štefana I., ktorého pochovali k otcovi do rodinnej hrobky v kostole sv. Kríža, v tom čase stále užívaného evanjelikmi, pokračoval v jeho politike proti mestu syn Štefan II. (1623 – 1670), ktorý sa r. 1654 stal grófom. Jeho matka bola Katarína Thurzová – jedna zo siedmich dcér palatína Juraja Thurzu. Štefan II. sa stal po smrti palatína riaditeľom thurzovsko – thökölyovského panstva na Orave, ba aj oravským županom.

Štefan II. si z podhradia vytvorili konkurenčný Malý Kežmarok – jeho obyvateľom dali rôzne privilégiá: mohli si voliť vlastného richtára a radných pánov, remeselníci mali vlastné cechy, vlastné výročné trhy a vyberali od nich nízke dane – na toto všetko pozerali obyvatelia “Veľkého” Kežmarku krivým okom, pretože oni museli platiť obrovské dane. Thököly sa s “veľkým” mestom súdil pre používanie vodných tokov, pustil do neho rabovať svojich žoldnierov a r. 1654 došlo pre nezákonné pasenie sa Thökölyho kôz na kežmarských lúkach k takej bitke, pri ktorej boli traja ľudia usmrtení a ďalších šestnásť ťažko ranených.

Thököly svojvoľne darúval aj domy v meste. V knihe Slovenské hrady II. publikuje Ľudovít Janota slovensko-česko-poľský list  Štefana Thökölyho II.(žiaľ, prameň k tomu neuvádza a tak sú pochybnosti o pravosti dokumentu), ktorým daroval jeden dom svojmu služobníkovi: “My, Theokeoly István z Kežmarku... pohledajice na wernost a werne sluzby Adama Badánya ktere on hnedky od detinstwi sweho... vykonával, nybrž i nynejšiho času hofmistr bywše vykonáwa i zatim také wykonawati se zawazuje, aby i ditky i potomci jeho jaky taky znak a pamatku po nás a po jeho wernej službe mity mohly, dom Nowokrstensky, v ktorom ninyi mieška spolu i zahradku k tomu naležejicu již tež dedato užiwa, jemu a jeho potomkom sme conferowaly a inskribowaly we 100 uherskych zlatych... Dnie 25. mesice maje roku Pane 1669. Comes Steph. Theokeoly.” (Išlo pravdepodobne o dom na Hlavnom námestí č. 46 – kedysi patriaci novokrstencom – habánom, hádam jediným na Spiši – tento dom obývali potomkovia rodiny Badányi do r. 1973.)

Koniec nepriateľstvu mesta a hradu urobilo neúspešné proticisárske sprisahanie, do ktorého sa zamiešal aj Štefan Thököly II. Sprisahanie pod vedením grófa Wesselényiho bolo prezradené, proti jeho členom sa zaviedlo trestné stíhanie, viacerí boli žalárovaní a popravení. Štefan II. bol v tom čase na Oravskom zámku. Pri jeho obliehaní cisárskym vojskom náhle v decembri 1670 umrel (samovražda sa však nepotvrdila) a tam bol aj pochovaný. Podľa tradície jeho jediný žijúci syn Imrich ušiel tajnou chodbou na koni, ktorý mal naopak pribité podkovy, aby takto zmiatol prenasledovateľov.

Cisár dal skonfiškovať majetky sprisahancov v prospech cisárskej koruny. Všetko zariadenie sa z kežmarského hradu odviezlo údajne na 19 plne naložených vozoch do Viedne na cisársky dvor (nábytky, obrazy, bohatá knižnica) a do Košíc, organ a zvony z hradnej kaplnky  boli odvezené k jezuitom do Levoče.

Štefan II. mal brata Žigmunda (1618 – 1678) – pochádzal však z prvého manželstva Štefana I. Ten sa dištancoval od povstalcov, r. 1672 sa usadil  na kežmarskom hrade, no v auguste 1673 ho dal cisár uväzniť a skonfiškoval mu všetky majetky. Vo väzení bol takmer  celý rok. Keď sa mu nedokázala žiadna vina, mohol sa vrátiť späť do Kežmarku, kde aj umrel.

Thökölyovci však nemali pokoj ani po smrti. Po návrate kostola sv. Kríža katolíkom na rozkaz Spišskej kapituly bola r. 1731 rodinné hrobka hradných pánov otvorená, cínové truhly rozbité, kov predaný miestnym cinárom, nájdené šperky sa popredali a kosti mŕtvych boli rozhádzané po nádvorí kostola.

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323