I. - Charakteristika obdobia
Mesto Kežmarok, existujúce od 13. storočia, má za sebou rôzne dejinné epochy. Na niektoré sa spomína s hrdosťou, na iné s hanbou. A o niektorých sa nehovorí vôbec. Mnohé udalosti síce delí od seba niekoľko storočí, no navzájom úzko súvisia. V Kežmarku po stáročia nažívali medzi sebou Slováci, Nemci, Maďari, Židia, Rusíni, Česi, Poliaci, cigáni a mnohí ďalší. Dominovali však prví štyria spomenutí. Tento obraz sa počas II. svetovej vojny zmenil. Vtedy väčšina židovského obyvateľstva skončila v koncentračných táboroch a Nemci spoločne s Maďarmi natrvalo opustili naše územie.
Nacistická ideológia Adolfa Hitlera sa do Kežmarku šírila rýchlo a úspešne vďaka nemeckému obyvateľstvu. To prišlo na územie dnešného Slovenska v priebehu 13. storočia na pozvanie uhorského kráľa Bela IV. (1235 – 1270). Podnetom prijímania boli ľudoprázdne územia po tatárskom (mongolskom) vpáde v rokoch 1241/1242. Nemeckí prisťahovalci sa u nás usádzali v troch oblastiach: v okolí Bratislavy (vinohradníctvo), na strednom Slovensku (baníctvo) a na Spiši (obchod, remeslá). V Kežmarku mali Nemci dlhodobo silné postavenie. Vďaka húževnatosti a šikovnosti vynikali v obchode a remeslách, čo postupne zväčšovalo ich bohatstvo. Tieto prostriedky využívali na rozvoj kultúry, vzdelanosti a národného povedomia. Zároveň predstavovali hnací motor spoločenského i hospodárskeho života, ktorý dostal Kežmarok medzi najvýznamnejšie mestá Uhorska. Až na pár výnimiek (napr. preniknutie maďarčiny na evanjelické lýceum) sa nikdy nepodvolili politickým rozhodnutiam a zachovali si svoju pôvodnú identitu. Tak tomu bolo i po vzniku prvej Československej republiky (ČSR).
Vznik nového štátu v októbri 1918 neprijali spišskí Nemci s nadšením. Dokonca vyvíjali snahu o založenie samostatnej Spišskej republiky po vzore štátikov ako Andorra, San Maríno, či Monako. Na evanjelickom gymnáziu sa vyučovalo po nemecky, v rovnakom jazyku sa vydávali vysvedčenia i výročné správy. Na Štátnej ľudovej škole existovali vedľa seba nemecké a slovenské triedy, v Sauterovej tlačiarni vychádzali noviny, odoberajúce sa v rôznych častiach Európy, ba aj v USA. Nemci patrili k významnej menšine, preto využili svoje postavenie na zachovanie si autonómie a identity.
Slováci tvorili v Kežmarku skôr tú chudobnejšiu časť obyvateľstva. Na prelome 19./20. storočia ich navyše tvrdo zasiahla maďarizačná politika. Tá spôsobila, že po vzniku ČSR chýbala inteligencia, ktorú v oblasti kultúry a školstva nahrádzali Česi. Nečudo, že počas vojny patrili Slováci medzi najčastejších arizátorov židovských majetkov.
Židia sa mohli v Kežmarku natrvalo usadzovať nariadením cisára Ferdinanda V. (1835 – 1848) od roku 1840. Rýchlo sa rozrástli, postavili synagógu a iné budovy súvisiace s ich náboženským životom. Vďaka svojim podnikateľským schopnostiam a aktivitám si čoskoro zabezpečili bývanie aj obchody v lukratívnom centre mesta. To bola ďalšia z príčin deportácií tohto obyvateľstva. Je potrebné poznamenať, že podobné krivdy sa voči Židom páchali už od čias Rímskej ríše a majú ich na svedomí dokonca krajiny spomedzi súčasných najväčších kritikov holokaustu i nacistického Nemecka.
V roku 1930 mal Kežmarok 7228 obyvateľov. V súpise sa uvádza československá národnosť (inak by mali Nemci väčšinu) v počte 3025 ľudí, Nemcov bolo 2577. To platilo pre mnohé obce vtedajšej ČSR. Židovskú vieru priznalo 702 ľudí. K 31. decembru 1938 sa v Kežmarku nachádzalo 7360 občanov. Slovenskú národnosť priznalo 4212, nemeckú 2253 ľudí. Zaujímavé je, že k židovskej národnosti sa hlásilo iba 239 osôb, pričom k židovskej viere až 1063. Nezrovnalosť bola spôsobená tým, že Židia uvádzali ako svoju národnosť slovenskú, príp. nemeckú. Po vojne klesol počet ľudí v meste na 5469. Slováci tvorili väčšinu s počtom 4784 obyvateľov, Nemcov ostalo 161 a Židov 95.
Kedy a ako sa dostali nacistické myšlienky do Kežmarku? Na túto otázku nie je presná odpoveď. Iste to nebolo okamžite po nástupe Hitlera k moci v januári 1933. Vo vtedajšom Nemecku to poriadne vrelo, nik ani len netušil, že Hitler sa pri moci udrží a rozpúta vojnu. Prenikanie jeho myšlienok malo rôzne cesty: rozhlas, učitelia zo Sudet (prichádzajúci hlavne na nemecké gymnázium), denná tlač. Práve tá mala neskutočný šíriaci účinok, doplnený o demagogické protižidovské heslá. Slovenskí Nemci odoberali rozmanité nemecké noviny z Moravy, Čiech i samotného Nemecka. Napriek dlhoročnému pobytu na Slovensku ostali naviazaní na svoju domovinu a živo sa zaujímali o danie v nej. Miestnemu nemeckému obyvateľstvu zaiste imponovala idea spojenia všetkých Nemcov do jedného celku i spôsob, ako účinne si Hitler poradil s nezamestnanosťou. Pomyslený olej do ohňa priliala nestabilná politika ČSR a zároveň zväčšovanie požiadaviek nemeckej menšiny. To všetko by nebolo možné, ak by sa Anglicko a Francúzsko len bezmocne neprizerali Hitlerovým dobyvačným záujmom. Žiaľ, riadili sa naivnou politikou ústupkov (tzv. politika appeasementu).
|
|
Pravidelné správy o činnosti Adolfa Hitlera sa čitatelia kežmarského týždenníka Karpathen-Post dozvedali od roku 1935. Celoeurópske napätie sa prejavovalo a čoraz viac stupňovalo počas roka 1937. Postupné dejinné udalosti - Mníchovská dohoda, Slovenská autonómia a vznik Slovenského štátu - definitívne určili smerovanie nielen celého Slovenska, ale i Kežmarku. Nemecké deti povinne vstupovali do Deutsche Jugend (DJ, Nemecká mládež), slovenské do Hlinkovej mládeže (HM). Prišlo vylučovanie Židov zo spoločnosti, konali sa manifestácie, pochody. Stáročné lýceum, známe svojou nesmiernou náboženskou toleranciou, sa odrazu stalo ústavom určeným na výchovu a formovanie nemeckej mládeže.
Domy a verejné budovy zdobili okrem zástav Slovenského štátu i tie hitlerovské s hákovým krížom. Menili sa názvy ulíc, objavovali sa tu politici a významné osobnosti zo Slovenska i Nemeckej ríše, prechádzali tadiaľ vojaci Wehrmachtu, nemocnice ošetrovali ranených... Kežmarok začal meniť svoj vzhľad a čoraz viac sa dostával do pazúrov ríšskeho orla, z ktorých už nebolo úniku. Svetlá, nádejná budúcnosť i krásny ružový sen, sľubované na každom kroku, sa čoskoro zmenili na drsné vytriezvenie a tvrdú realitu...
- Autor: historik Múzea v Kežmarku - Mgr. Vladimír Julián Ševc