X. - Viktor Lutze a Paul Otto v Kežmarku
Ku koncu roka 1939 zavítala do Kežmarku v priebehu krátkeho času dvojica osobností Tretej ríše. Hoci sa tu zdržali iba zopár hodín, ich privítanie bolo napriek zimnému počasiu nanajvýš vrelé. Zaslúžilo sa o to najmä nemecké obyvateľstvo. Samotná nemecká komunita žijúca na Spiši, a v Kežmarku zvlášť, mala za hranicami republiky veľmi dobrú povesť. Preto niet divu, že sem smerovala nejedna návšteva priamo z Ríše. V nasledujúcich riadkoch si priblížime profily týchto hostí a ich pobyt v našom meste.
Viktor Lutze (*28. december 1890, Bevergern) sa po absolvovaní školy v roku 1912 stal vojakom a bojoval v I. svetovej vojne. Po jej skončení vstúpil nielen do strany NSDAP (1922), ale i do Sturmabteilung (SA; Útočné oddiely strany), kde postupne zastával rôzne funkcie. Zlom v kariére nastal v lete 1934, kedy bol 1. júla zavraždený dovtedajší náčelník generálneho štábu SA Ernst Röhm. Za jeho nástupcu vybrali práve Lutzeho, vo funkcii náčelníka zotrval až do svojej smrti 2. mája 1943. Zahynul ako 52-ročný na následky autonehody pri meste Postupim spolu s najstaršou dcérou Ingou. Auto šoféroval syn Viktor.
Viktor Lutze podnikal v závere roka 1939 inšpekčnú cestu po Slovensku z poverenia Adolfa Hitlera. V dňoch 24.-25. októbra zavítal do Kežmarku. Nemeckí obyvatelia sa na nevšednú návštevu pripravili - domy ovenčili bohatou vlajkovou výzdobou a na veži radnice sa počas noci týčil žiariaci hákový kríž. Pri drevenom evanjelickom kostole dokonca vyrástol slávnostný oblúk, lebo práve tadiaľ vchádzal do mesta celý sprievod. Pozdĺž príjazdovej cesty stáli nastúpení muži Freiwillige Schutzstaffel (FS) s horiacimi fakľami v rukách. Lutze bol ohlásený na 18:45. Ľudia sa zhromaždili pred západnou stranou radnice, medzi nimi členovia strán, FS, Nemeckej mládeže, Zväzu dievčat, HG, pedagógovia i žiaci nemeckých škôl, zástupcovia mesta, okresného úradu, či štátnej polície. Hoci sa jeho príjazd oneskoril o celú hodinu, všetci trpezlivo vyčkávali napriek chladnému počasiu. Jeho príchod sprevádzali nadšené ovácie. V mene strany i obyvateľstva ho uvítal krajský jednateľ DP Heinz Drkosch, po ktorom podali hlásenia jednotliví vedúci úradov a útvarov. Lutze si so všetkými podal ruku a prehodil pár (údajne veľmi) srdečných slov. Najväčšiu radosť mu spôsobila sfanatizovaná mládež, dookola prevolávajúca "Ostaneme verní svojmu Vodcovi". Potom prijal kyticu jesenných kvetov z rúk dvoch malých detí, nasledovala búrlivá manifestácia a odchod šéfa SA do Spišskej Belej. Pri rozlúčke celé spoločenstvo tesne obkolesovalo Lutzeovo auto.
Na druhý deň ráno sa Lutze objavil v Kežmarku znova. Navštívil kežmarskú nemocnicu, kde strávil asi pol hodiny pri šiestich ranených nemeckých vojakoch. Spoločnosť mu robil okresný lekár Dr. Kalivoda a riaditeľ nemocnice Dr. Paul Stenczel. Ale zo strany predstaviteľa SA to nebolo všetko. Z vrelého prijatia bol tak dojatý, že vládneho komisára mesta Longu poprosil, aby obyvateľstvu tlmočil svoju hlbokú vďaku.
V osobe Viktora Lutzeho zaznamenal Kežmarok prvú návštevu jedného z najvyšších zástupcov nacistického Nemecka. Ďalšia na seba nenechala dlho čakať...
|
|
Generál Paul Otto (*12. júl 1881, Güstrow) už v mladosti nastúpil na vojenskú dráhu a v roku 1901 sa stal práporčíkom pruskej armády. O päť rokov bol prevelený do nemeckých kolónií v juhozápadnej Afrike (dnes Namíbia), kde sa podieľal na potlačení povstania. Neskôr na vojenskej akadémii vyštudoval za nadporučíka a v I. svetovej vojne získal mnohé vyznamenania, napr. Rytiersky kríž kráľovskej dynastie Hohenzollerovcov s mečmi; Železný kríž I. a II. triedy; Pruský kríž za dlhoročné služby. Po vojne pôsobil v dobrovoľníckom zbore a časom prevzal vedenie Reichswehru (obmedzené ozbrojené sily Weimarskej republiky). Do bojov II. svetovej vojny zasiahol ako veliteľ 13. pechotnej divízie a 6. októbra 1939 prijal kapituláciu poľského generála Franciszka Kleeberga v oblasti Kock/Adamow. Na konci októbra 1939 bol menovaný za šéfa nemeckej vojenskej misie na Slovensku, kde pôsobil do 30. apríla 1942, kedy bol odvelený späť do Ríše. Medzitým ho dňa 1. decembra 1940 povýšili na generála pechoty. Po návrate do vlasti sa od aktívnej služby pri vojsku presunul do rezervy, až na konci októbra 1943 odišiel do penzie. Napriek tomu roky 1945 – 1949 strávil v ruskom zajatí. Paul Otto umrel 14. januára 1961 v Schliersee vo veku 79 rokov.
|
|
Generálporučík Otto navštívil Kežmarok vo štvrtok 16. novembra 1939 doobeda v rámci kontrolnej cesty Slovenska. V sprievode sa objavil napr. slovenský minister obrany - generál Ferdinand Čatloš a vodca nemeckej národnej skupiny Franz Karmasin. Po príchode si prezreli drevený artikulárny kostol, potom sa pomaly presunuli do centra mesta. Cestou sa zastavili v straníckom dome DP (dnes železiarstvo), hlavné uvítanie bolo pred hotelom Spišský dvor (dnes drogérie). Na hostí tam čakala nastúpená FS, za ktorú predniesol hlásenie Dr. Franz Mikolik; ďalšie podali vedúci okresu Arpad Reich, Heinz Drkosch a krajský pokladník Zoltan Ambrózy. Paul Otto sa poďakoval za prednesené správy a so sprievodom pokračoval na Kežmarský hrad. Pred vstupom na nádvorie ho pozdravili vládny komisár Longa i notár Krajňák. Niekdajšie sídlo rodiny Thököly bolo domovom tunajšieho delostreleckého oddielu, v jeho mene podal hlásenie kapitán Frech. Hostia si následne pozreli časť hradu a po krátkej exkurzii sa ich návšteva mesta skončila. Ďalšie kroky viedli do Levoče, kam cestovali pravdepodobne cez Ľubicu a Ruskinovce...
- Autor: historik Múzea v Kežmarku - Mgr. Vladimír Julián Ševc